Vnútorná duchovná opora
Mnohým ľuďom chýba v živote to najdôležitejšie – vnútorná duchovná opora. Každý, podľa toho aké myšlienky prevládajú v jeho vedomí, interpretuje tento nedostatok „niečoho veľmi dôležitého“ po svojom: niekto je smutný, že nemôže nájsť pokoj, iným chýba šťastie v rodine, dobré vzťahy medzi partnermi, s deťmi, niekomu chýba v živote blízky, milovaný človek, inému - vlastný dom, materiálny dostatok, dobrá práca a niekto trpí tým, že nemôže nájsť dobrého učiteľa, radcu v duchovných a iných otázkach, a tak ďalej. Ale toto všetko má jeden spoločný základ. Živočíšny rozum dokonca i v duchovných otázkach vždy smeruje človeka hľadať vo vonkajšom svete, a tým ho vlastne odvádza od vytvárania svojej vnútornej duchovnej opory. Preto chcú ľudia často preniesť všetku zodpovednosť za seba a za svoje životy na niekoho iného, dokonca aj pri duchovnom hľadaní.
V dnešnej dobe si ľudia zvykli pri hľadaní niečoho zamerať pozornosť na vonkajší hmotný svet, a tak ich ani nenapadne zamyslieť sa nad tým, že je to provokácia mysle, ktorá sa snaží nahradiť skutočnú prácu nad sebou hľadaním materiálneho, odvádza pozornosť človeka od myšlienky vytvoriť skutočnú duchovnú oporu vo svojom vnútri. To znamená, vytvoriť životodarné vnútorné spojenie s duchovným svetom, vďaka ktorému človek naozaj žije, a o ktoré sa opiera, dočasne prebývajúc v smrteľnom tele v tomto hmotnom svete s jeho iluzórnymi problémami. Je to vnútorná duchovná opora, vďaka ktorej človek cíti, čo je to večný život, skutočné šťastie, pravá sloboda. A pokiaľ duchovnými praktikami a prácou nad sebou toto spojenie posilňuje, postupne si uvedomuje zásadný rozdiel medzi skutočnými hodnotami duchovného sveta a iluzórnymi zámenami živočíšneho rozumu. Prečo napríklad ľudia neustále hľadajú duchovného učiteľa, ktorý by ich mal viesť na duchovnej ceste, miesto toho, aby sami našli svoju vnútornú duchovnú oporu, živý dialóg s Bohom prostredníctvom hlbokých pocitov vo svojom vnútri?
Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Po prečítaní knihy „AllatRa“, niektorí ľudia v prvom rade začínajú klásť otázku: „kto je Rigden Djapo“. Je paradoxné, že sa na to pýtajú tí, ktorí boli oboznámení s predchádzajúcimi knihami. Prečo sa ľudia pýtajú na túto otázku a ako na ňu odpovedať? Vzhľadom k znalostiam obsiahnutým v knihách, jednoznačná odpoveď na otázku, kto Rigden Djapo naozaj je, nie je možná. Všetko to budú len prívlastky. Túto otázku ľudia kladú preto, že znalosti uvedené Rigdenom ovplyvňujú najvnútornejšie hlbiny ľudskej duše, odhaľujú mnohé z toho, čo bolo pred človekom skryté. A človek, šokovaný objavenou pravdou, miesto toho aby vytváral svoju vnútornú duchovnú oporu, ponáhľa sa hľadať vonkajšiu oporu v tomto hmotnom svete. Takže sa pýta z pýchy a nepochopenia: „Kto je Rigden Djapo?“ Mal by si skôr položiť otázku: „Kto vo mne sa pýta? Kto vlastne som?“ Skutočne duchovný človek po prečítaní knihy cíti a chápe, kto mohol priniesť do tohto sveta tak jedinečné duchovné znalosti, a ako dôležité sú pre každú žijúcu osobu. Prívlastky končia, keď sa v človeku prejavujú hlboké city.
Problémy u človeka vznikajú nie z toho, ako žije, ale z toho, o čom premýšľa. Všetko začína jeho vnútorným svetom, od neho záleží, ako sa človek prejavuje vo vonkajšom svete. Prečo stretnutie so skutočnými prejavmi duchovného sveta v tomto materiálnom svete často vyvoláva v ľuďoch odpor, odmietnutie? Prečo vznikajú rôzne obavy? Prečo pravda o ich hlbinnom vyvoláva v ľuďoch najväčší strach? Čo núti človeka vydávať sa za ateistu? Prečo mnoho ľudí začína mať tajné pochybnosti o Bohu, a to i v prípade, že celý život boli zástancami toho či iného náboženstva? Čo vyvoláva v ľuďoch lenivosť, strach, a to už pri stretnutí s informáciami, ktoré radikálne menia ich osud? Prečo sa toľko ľudí snaží aplikovať duchovné znalosti nie pre prácu nad sebou, ale k zvýšeniu dojmu svojej dôležitosti? Aká je hlavná šablóna Materiálnej podstaty, ktorá ignoruje a kritizuje Duchovnú podstatu, vytvára najrôznejšie skryté pochybnosti a vyvoláva otvorené útoky či provokácie prostredníctvom aktívnych vodičov Živočíšneho?
Základom všetkých týchto bojov, odporov, ktoré vznikajú v ľudskom vedomí a manipulujú s ním, je hlavný nástroj živočíšneho rozumu – pýcha. Ona bráni akémukoľvek čistému prejavu duchovného sveta, ona zvyšuje dôležitosť svojho „ja“ a dáva mu prevahu nad duchovným svetom. Pýcha vytvára ilúziu velikášstva, dôležitosti, zvyšuje prevahu dočasného hmotného sveta nad večným duchovným, nad dôležitosťou duchovného oslobodenia, spojenia sa so svojou dušou. Je to pýcha, ktorá núti človeka k tajnej a otvorenej manipulácii s ľuďmi, k tomu, aby hájil svoje názory, dokazoval svoju pravdu, zaslepený šablónami systému materiálneho sveta. V takých chvíľach si ľudia myslia, že dokazujú svoj „autoritatívny názor“, stavajú svoju vlastnú „ríšu vplyvu“, „sú slobodní vo všetkom“. V skutočnosti aktívne bránia pozíciu Materiálneho, podvedome sa snažia vrátiť to, čo sa v nich začalo prebúdzať (a odpojovať sa od systému) zas do duchovného spánku, zasiať svár a pochybnosti, zapustiť negatívnu vlnu, ktorá posilňuje živočíšny rozum. Taký vodič si myslí, že bráni svoje „správne pozície“, v skutočnosti sa však drží svojich šablón a utvrdzuje v sebe materiálnu podstatu.
Takí ľudia sa považujú za „sebestačných“ a necítia potrebu nad sebou pracovať, duchovne sa vyvíjať. Môžu rozprávať o duchovnom, používať duchovné pojmy, ale v ich slovách nie je čistota mysli a zámerov, nie sú skúsenosti, ktoré dáva práca nad sebou. Oni len veľa hovoria, ale v skutočnosti sledujú svoje tajné túžby a ešte viac sa vzďaľujú od svojej duchovnej podstaty. Bohužiaľ, vo chvíli takých agresívnych výbuchov pýchy si ani neuvedomujú, že slúžia len ako vodiče živočíšnej podstaty, ktorá pôsobí proti akýmkoľvek prejavom duchovnej sily v tomto materiálnom svete.
Hmotný svet je pre človeka len hra ilúzií, ktoré vytvárajú podmienky pre jeho vnútorné voľby a predurčuje jeho posmrtný osud. Všetko v hmotnom svete je relatívne, iluzórne a prechodné, všetko má svoj začiatok a nečakaný koniec. Pre človeka nie je vlastne ani minulosť ani budúcnosť. Je len prítomný okamih, v ktorom uskutočňuje svoju voľbu. Treba sa poponáhľať vytvoriť si vlastnú vnútornú duchovnú oporu, pokiaľ máme možnosť výberu. Vnútorná duchovná opora pomáha človeku nájsť svoju skutočnú podstatu, nebáť sa, byť v neustálom spojení s duchovným svetom bez ohľadu na vonkajšie okolnosti, ktoré ho stretávajú v živote. Pomáha rozpoznať zámery a nástrahy živočíšneho rozumu, rôzne pripútanosti k vonkajšiemu, dočasnému svetu. Vďaka nej sa človek stáva čistým vodičom duchovnej sily v hmotnom svete, zasieva semená duchovnej Pravdy všade, bez ohľadu na to, kde je, čo robí a s kým prichádza do styku. Ľudia sa musia snažiť vytvoriť si vnútornú duchovnú oporu, cestu k večnosti, pretože život je príliš krátky. To je to hlavné, na čo má byť zameraná pozornosť človeka, všetko ostatné sa poskladá v živote samé a človek bude vedieť kedy a čo povedať alebo urobiť, keď to bude skutočne nutné a dôležité.
Anastasia Novych
—————
—————
—————
—————
—————
—————
